Žiarinka vo Zvonkohre Slovenského rozhlasu

Slovenský rozhlas vysiela každý týždeň hudobnú reláciu pre deti s názvom Zvonkohra. Témou relácie vysielanej v nedeľu 28. februára 2010 o 8:35 na okruhu Rádio Slovensko bol náš súbor. Repríza bola odvysielaná v sobotu 20. marca na okruhu Rádio Devín o 11:00.

Relácia trvala 24 minút, bola natočená počas skúšky súboru. Moderátor Ľuboš Kovačech v nej vyspovedal pani učiteľku a členov Žiarinky o histórii, hre na hudobných nástrojoch a zážitkoch z vystúpení.

Prepis relácie:

Môžete si prečítať prepis relácie. Jednotliví učinkujúci sú odlišení formátom písma:

1. Moderátor Ľuboš Kovačech je tučným písmom.

2. Pani učiteľka štandardným písmom.

• 3. Jednotliví členovia súboru písmom v odrážkach.

(4. Detský komentár v rádiu šikmým písmom v zátvorkách.)

Čaute Zvonkohráči, v dnešnej Zvonkohre Vám predstavím mandolínový súbor Žiarinka z Nesluše pri Žiline.

Takže Žiarinka. Prečo práve takýto názov tohto mandolínového súboru?

• Tak Žiarinka preto, lebo najvyšší vrch v Nesluši sa volá Žiar, tak podľa neho sme Žiarinka.

(Toto by mi nenapadlo.)

Čiže Žiar, dominanta obce. Prečo sa tento vrch volá Žiar, pani učiteľka vie?

Myslím si preto, že niekedy v dávnej minulosti, keď ešte neexistovala Nesluša, tak boli osady a v tých osadách si zapaľovali ohne a z toho najvyššieho kopca bolo vidieť najlepšie a kričali: „Nesluším,“ a z toho vzniklo Nesluša. Teda nie preto, že sú tu neslušní ľudia.

(No ešte to tak.)

Ale s poľštinou to malo niečo spoločné, že nesluším, nepočujem a tak.

(:-))

Kde sa Nesluša nachádza a čo v nej môžu návštevníci vidieť alebo nájsť.

(Čujme)

• Patríme do okresu Kysucké Nové Mesto, čo je neďaleko Žiliny. Sme tu vlastne na Kysuciach taká najväčšia dedina, na Dolných Kysuciach.

Tá druhá časť mojej otázky, čo okrem mandolínového súboru Žiarinka v tejto obci môžu návštevníci vidieť alebo nájsť?

• Tak pekná príroda.
• Mažoretky Loret.
• Kostol.

Vy tu máte, mám taký dojem, aj dychovú hudbu.

Áno, máme aj dychovú hudbu, ktorá má dlhú tradíciu.

Čo mi viete povedať o histórii Vášho mandolínového súboru.

• História, čo ja viem, neviem, vážne.

(Viem, že nič neviem. :-) Druhý pokus.)

• Tak ona vznikla asi pred päťdesiatimi rokmi, kde ju založil pán Gejza Klanduch. Potom mala takú dlhoročnejšiu pauzu. A neskôr, koľko je tomu, možno takých trinásť štrnásť rokov, tak znova vznikla.

Ideme si po upresnenie, pani učiteľka.

Áno, mal pravdu, pán Gejza Klanduch bol asi prvý, ktorý priniesol prvú mandolínu do Nesluše. Založil súbor, ten sa potom rozpadol, ja som v ňom tiež hrávala ako žiačka štvrtej triedy. A potom, presne 13. januára 1995 vznikol tento súbor s týmto názvom, predtým to bol len Mandolínový súbor. Založil ho pán Gejza Klanduch, ktorý aj mňa oslovil, a začali sme. A pána Palárca, ktorý robí doteraz ladiča hudobných nástrojov.

Čiže v tých šesťdesiatych rokoch prišiel pán Gejza Klanduch, doniesol, ako ste povedali, sem prvú mandolínu. Veľmi zaujímavé, ja by som skôr počítal s tým, že by sem mohol doniesť nejakú heligónku.

No on spomínal, že pochádzal niekde z Budatína a chodili na Súľovské skaly partia, takú country hudbu hrávali a tá mandolína sa tam uplatnila. On sa tu priženil no a postupne založil ten súbor. A potom v tom 95-tom roku, keď sa rozhodol založiť nový súbor, vtedy obec prispela veľmi finančne. Kúpili sa nástroje, dokonca staré sa poskupovali od tých predchádzajúcich členov a znova sa začalo.

Deti, ktoré začali hrať na mandolíne, ju niektoré nikdy nevideli. Vôbec nevedeli, čo je to mandolína. Záujem bol veľký, prihlásilo sa prvýkrát 50 detí. (Fíha) A kto vydržal, ten zostal. Nerobili sme žiadne skúšky, že: „Ty nevieš hrať, Ty nemáš sluch,“ alebo tak. Proste, kto vydržal… A zostali vždy tí najlepší.

Vravíte, že Vy už tú mandolínu držíte v ruke od štvrtej triedy, koľko je to rokov?

No vtedy som mala desať rokov, tak to mám povedať? Päťdesiatštyri.

(Hm, hm, klobúk dolu.)

Stále Vás to nezunovalo?

Vôbec nie. Proste, bolo to dobré, keď sme to robili s pánom Klanduchom, že on bolo odborník na to. Nuž ale, žiaľbohu zomrel a mne zanechal také dedičstvo, ktoré je krásne, ale niekedy je veľmi ťažké.

V čom je ťažké? Ty na čom hráš?

• Na akordeóne, čo je harmonika. (smiech…)

Harmonika je sama o sebe ťažká.

• No áno, dosť.

V čom je ťažký ten kumšt?

• (smiech) Nechápem.

(Nevadí)

V čom je to ťažké? Alebo teda, Vy považujete toto Vaše účinkovanie v Žiarinke za ťažké?

• Nie, len tie začiatky boli ťažké, kým sme sa to naučili.
• Prsty boleli.

(au, au, au)

Už nebolia?

• Už Nie.

Čo ešte bolí? Zadky bolia, keď sedíte?

• Nohy tŕpnu.

Je to ťažké, podľa Teba?

• Zo začiatku bolo, ale už nie.

Koľko rokov tu už hráš?

• Siedmy.

(Hmm)

Pani učiteľka, teda v čom je to dedičstvo, ako ste to nazvali, ťažké?

(slovo odborníka)

Udržať tie deti, pretože majú veľa iných záujmov, veľa krúžkov. A aby sa dostali, tak my len v piatok cvičíme. V tom je to ťažké.

Ja som sa dočítal o tom mandolínovom súbore v Nesluši, že v tých šesťdesiatych rokoch nacvičoval dvakrát do týždňa, že najprv nacvičovali mandolíny, deň nato nacvičovali gitary a potom ste to dávali v piatok dokopy.

Áno, tak to bolo, ale teraz už sa to nedá. V utorok mávajú ešte mandolíny, ale to sú noví členovia. Dvanásť nových detí chodí.

Pani učiteľka hovorí, že máte veľa iných koníčkov. Čo teda stíhate okrem Žiarinky?

• Hrať na keyboard-e, chodiť na spev do hudobnej.
• Tiež chodím do hudobnej. No a z mandolíny som prešla na flautu, tam chodím tiež na flautu v tej hudobnej.

Samá hudba. Chlapi?

• Ja už aj pracujem, aj študujem na vysokej škole. A ešte stíham aj priateľov. A tu hrám aj na mandolíne, aj na gitare.

Ďalší chlap.

• Škola plus thajský box, to je asi všetko.

Konečne nejaký šport.

• Škola, kamaráti.

Dievčatá vraveli, že chodia do základnej umeleckej školy. Koľkí z Vás teda navštevujú ešte aj základnú umeleckú školu? Zdvihnite ruky. Deväť, deväť z tridsiatich.

(dobrí)

V tých začiatkoch, ako ste spomínali, pani učiteľka, sa tomu Vášmu predchodcovi podarilo dať dokopy 50 detí z Nesluše, ktoré ako ste aj Vy potvrdili nepoznali noty. Dnes teda z tohto osadenstva deväť hráčov chodí do ZUŠ-ky. Ako je to dnes? Poznajú všetci zo Žiarinky noty?

Musia poznať, hrajú podľa nôt piesne, ktoré majú rozložené party, prvý, druhý hlas, pre gitary sú noty. Musia poznať, bez nôt by to nešlo.

(tak, tak)

Vo Vašej kronike na webe som sa dočítal, že v tých Vašich začiatkoch v tom 95-tom roku tvorilo tento súbor 20 mandolín, 15 gitár. Poďme k tomu, na akých nástrojoch vlastne hráte v Žiarinke, keďže to nie je vlastne čisto mandolínový súbor.

• Ja hrám na priečnej flaute; ja spievam; hrám na gitare; gitara; gitara; gitara; basgitara; akordeón; mandolína; bicie; varhany; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína; mandolína.

(opakovací papagáj :-))

Vy už nehrávate, pani učiteľka?

Už nehrávam.

Už len dirigovanie?

Áno, dirigovanie a príprava nôt, a príprava koncertov, to je dosť.

Čiže ešte raz, v tom 95-tom tvorilo Žiarinku 20 hráčov na mandolíne, 10 gitaristov, jedna basgitara, dve flauty, varhany, bicie. Ako je to dnes, zmenilo sa niečo?

Mandolín je, myslím si, že 20, ale gitár je trošku menej. A mali sme problémy s basgitaristom, ale teraz sa nám vrátil. U nás je aj taký zvyk, že mnohí, ktorí majú tak k tej hudbe bližšie, prejdú z mandolíny na ďalší hudobný nástroj. Flautistka hrávala na mandolíne, teraz hrá flautu, gitaristky, čo sú teraz nové, tiež hrávali všetky na mandolíne. Varhanistka začala chodiť do hudobnej školy a hrá na varhany, ale začínala ako mandolínistka. Väčšinou deti začínajú hrať na mandolíne.

Čo je ťažšie, hrať na mandolíne alebo hrať na priečnej flaute?

• No to ja naozaj neviem. Na mandolíne tam človek musí poznať tiež tie hmaty a bolia z toho zo začiatku prsty, a možnože taká nechuť občas príde, keď nedarí naučiť sa nejakú pieseň, nejaké noty. Ale to po čase prejde a na tej flaute, tam zase treba vedieť aj dýchať. Ťažko sa to porovnáva.

Keď som sem prišiel, ste hrali, tvárili ste sa, ako by som to nazval, tak normálne, slušne. Poviem, že ste sa neusmievali pri tom. Teraz ste už tak uvoľnení, už sú aj úsmevy na tvárach. Aká je disciplína v Žiarinke?

• Veselá.

Musí pani učiteľka často kričať?

• Ani nie.
• Ona nevie kričať.
• My sme takí dobrí, na nás nemusí kričať.

Tak sa spýtam pani učiteľky tú istú otázku. Aká je disciplína v Žiarinke?

Keď prichádzajú v piatok, mnohí sú už stredoškoláci, potrebujú si porozprávať zážitky z celého týždňa. Ale proste, keď nasadím taký prísny výraz, tak ma poslúchajú. Keď by neposlúchali, určite by som tu nechodila. Jednoducho, ten piatok je krásny pre mňa, ale aj pre deti. Ja sa vždy teším na piatok.

(Piatok - sviatok.)

Poďme teraz našim malým poslucháčom predstaviť mandolínu, možnože ani nevedia, čo to je.

(No konečne.)

Kto mi povie, ako taká mandolína vyzerá, z čoho je zostrojená?

• Tak vyzerá to ako taká menšia gitara, má štyri struny, ktoré sú z každej po dve, a hrajú sa noty, nie akordy.

Čiže má osem strún.

• Áno, má osem strún. A vznikla v Taliansku.

(Dobré vedieť, slovo odborníka.)

Mandolína má štyri zdvojené struny, ladenie je ako na husliach. Preto sú zdvojené, aby sa zosilnil zvuk.

(ahá)

Je to strunový nástroj, čiže štyri zdvojené struny. Z čoho ďalej je mandolína zostrojená?

• Má krk s hmatníkom, má pražce. Husle nemajú pražce, tak to má mandolína výhodu, môžeme si to odpočítať, čo kde hráme. Hráme na mandolíne s drsátkom.

(S čím?)

Plektrum, správny názov, čo my voláme ľudovo, že je to drsátko, ale to je plektrum.

(To sme nevedeli.)

Akými spôsobmi sa môže hrať na mandolíne?

• Drsaním. Drsaním s drsátkom, ľudovo s drsátkom.

(smiech)

Čiže hrá sa na tej mandolíne čím? Drsaním. Sú aj nejaké iné spôsoby hry na mandolíne?

• Vybrnkávanie, brnkanie, aj akordy sa dajú hrať na mandolíne.

Poďme si to ukázať.

(To je nápad.)

Čiže, ako sa na takej mandolíne drsá?

(ukážka)

Ako sa na nej vybrnkáva?

(ukážka)

Ako sa hrajú akordy?

(Toto sa raz naučím!)

Vy tu máte v tom súbore, v tej Žiarinke, nejakých 25 mandolín. Nie sú všetky rovnaké, aby ste si ich vedeli nejako rozoznať. Takže čím sa líšia?

• Niektoré sú elektrické. A asi farbou, každá je iná.

Na tých elektrických sa hrá ľahšie ako na tej klasickej mandolíne?

• Nie, normálne ako na tej klasickej, len sa slabšie počuť, keďže to ide do reproduktorov.

Čiže neriešite taký problém, že by si niekto pomýlil a zobral by si nástroj niekoho iného?

• Niekedy áno.

Pani učiteľka spomínala, že tu máte nejakého pána, ktorý Vám ladí nástroje, ale predsa sa spýtam, viete si tie svoje mandolíny naladiť sami?

• No niekedy, podľa elektrickej mandolíny alebo podľa ladičky.

Kto si vie naladiť mandolínu sám?

• Ja hrám na gitare, ale ja si tiež naladím sama.
• To v zásade nie je taký problém, to keď Vám blikajú svetielka na ladičke. Hlavné je, aby ste poznali, ktorú strunu hráte a aká je to nota.

Takže hovoríme o elektrickej ladičke?

• Áno, o elektrickej ladičke.

Koľko Vám trvá také naladenie? Neviem si predstaviť, že vyjdete na pódium, vyjde pani učiteľka, pani dirigentka, vydá pokyn ladiť nástroje, tak to možno polhodinu budete ladiť.

Nie, oni dopredu, pán ladič im naladí všetkým podľa ladičky, aby mali všetci rovnako. A už keď vyjdeme na pódium, tak iba zahrajú jednotlivé struny a zistíme, či to znie dobre.

Štyri struny ste povedali, že má tá mandolína. Ako sú vlastne tieto štyri alebo týchto osem strún naladených? Aký je rozdiel medzi jednotlivými strunami.

• Tak je to kvintové ladenie.

Mandolína je strunový nástroj, to už tu zaznelo. Viete mi povedať, ako voláme odborne strunové nástroje? Napoviem, flauta patrí medzi aerofóny, vzduch vyrába ten tón. No?

• Strunofóny.

No, nie si ďaleko od pravdy. Struna, cudzím slovíčkom je chorda, čiže, ako?

• Chordofóny.

(splávne)

Na mandolíne sa vraj dá zahrať tremolo, je to pravda?

• No dá sa na nej zahrať tremolo, to je vlastne keď drsáte jednu strunu a prechádzate z noty na notu.

Možno by si niekto mohol myslieť, že slovíčko tremolo má niečo dočinenia s trémou.

• Tak to máme iba pred koncertmi.

(Fakt?)

Poďme si také tremolo zahrať.

(ukážka, smiech)

Rýchle tremolo.

Písali o Vás aj v novinách pred nejakými 14 rokmi. Napríklad som našiel taký článok, kde píšu, že po roku má Žiarinka nacvičených 20 skladieb. Koľko tých skladieb máte v repertoári dnes?

• Veľa.

To je viacej ako dvadsať?

• Áno, určite.
• Tristoštyridsaťosem.

Tak koľko?

Nemáme ich spočítané. Ale máme sakrálne, populárne, no sto, môžeme povedať také číslo, určite. A stále pribúdajú nové. Ako ste dnes počuli, už hráme Pokoj v duši, takže to sú tie najnovšie.

Aký dlhý program teda dokáže Žiarinka na jednom koncerte zahrať?

Robievame hodinové koncerty, ale keď nás požiadajú, tak pridávame. A robievame koncerty i v kostoloch, hodinové.

Cvičíte na svojich hudobných nástrojoch aj doma?

• Áno, cvičíme. Nové piesne sa musia nacvičiť, lebo potom by nám to dlho trvalo.

(jasné)

Žiarinka hrá už pätnásť rokov. Koľko koncertov ste počas tohto obdobia odohrali? Tristoštyridsaťosem?

• Nie, ale veľa tiež.
• Odohrali sme asi dvesto koncertov.

Všetky sa vydarili?

• No tak určite. A čo sa nevydarí, stáva sa občas, aj lepším, aj profesionálom.

Kde všade teda Žiarinka hrala. Hovoríte, že 200 koncertov, takže poďme vymenovať niekoľko tých miest, či už doma alebo v zahraničí.

• Nemecko, Bratislava, Praha, Kysucké Nové Mesto, Ostrava, Snežnica, Trenčín, Žilina, Rajecké Teplice, Turčianske Teplice, Studénka, Juhoslávia, Piešťany, Budatín, Trenčianske Teplice, Lietava, Omšenie, Nesluša, Podhorie, Rajcza, Żywiec

Pani učiteľka dokončí…

Hammelbach – Nemecko, Vajnory – Bratislava, Rača – Bratislava, Belehrad

Údajne hrávate aj na výchovných koncertoch, je to pravda?

• Áno, hrávame pre školy na výchovných koncertoch.

To by ma zaujímalo, ako to Vaše umenie prijímajú povedzme Vaši rovesníci alebo teda decká ešte menšie ako Vy?

• Tak neviem, ja keď som ešte na základnej škole bol, tak detská sa smiali.

Vám to nevadilo?

• Tak hudba ma bavila, prečo by mi to malo vadiť.

Keď sa detská v tom publiku smiali, ako ste na to reagovali? Nemali ste niekedy chuť z toho pódia odísť?

• Nie.
• Oni sa smiali od radosti, akože počuli hudbu.

Už ste tu teda vymenovali veľa tých miest, kde Žiarinka hrala, určite ich bolo ešte viac. A na ktorý koncert si tak najradšej spomínate? Ktorý bol taký naj.

• Studénka

Koncert v Čechách, v Studénke, prečo práve tento koncert, čím bol taký výnimočný?

• Boli tam také isté, podobné nástroje, ako máme my, také tambury alebo ako sa to volá.
• Cez Internet sa o nás dozvedel súbor tamburášsky zo Studénky, kde sme predviedli koncert.
• A mali sme tam spoločný koncert.

Teraz by si mohla pani učiteľka zapchať uši, niečo na ňu môžete nabonzovať, aká je?

• Nedá sa, ona je najlepšia.
• Ona je úžasná.
• To sa fakt nedá, lebo my už ju tu voláme vlastne starká, už ani nie pani učiteľka.

Oni Vás volajú starká, niekoho by to možno urazilo, pani učiteľka?

To je taký príbeh. V súbore hrali moji dvaja vnuci. A keď bola najvážnejšia situácia, tak môj vnuk vždy zakričal: „Pani učiteľka, čo ideme hrať?“ A ja som mu vždy hovorila: „To ja som Ti nie starká, ale pani učiteľka?“ A niektorí prišli a povedali, my by sme Vás chceli tak volať, keď Vás Miro nechce volať starká, tak my Vás chceme starká volať. Tak mi to zostalo, neuráža ma to, veď môj vek už o tom svedčí, že už som stará mama.

Máte v Nesluši asi najviac vnukov a vnučiek.

Áno, najviac, určite!

Dnes tu sedíte v civilnom oblečení. V čom vystupujete, čo máte oblečené?

• Dostali sme sukne a máme všetci rovnaké bordovej farby.

Aj chalani?

• No tak chlapci nosia čierne nohavice a dostali sme biele tričká s nápisom Žiarinka.

Čiže aké farby komplet?

• Bielo-ružové.
• Bielo-bordové ako dievčatá chalani zase v bielo-čiernom chodia.

Tých chalanov tu máte ale málo. Koľko vlastne je v kompletnej zostave chlapov a koľko je dievčat?

Chlapcov je 10 a keď nás je 35, tak 25 dievčat.

Tak si ich híčkate tých chalanov?

Nó, tak áno. Dievčatá im chystajú noty, keď potrebujú gitaristi, oni si nachystajú, lebo donesiem zoznam, čo sa ide skúšať. No a chlapci si nikdy nechystajú, to dievčatá robia.

(Ideme do Žialinky!)

Lásku k hudbe ste tu našli asi všetci, ale našiel tu niekto povedzme inú lásku, povedzme životnú?

To sú vážne veci, teraz prežívajú dvaja mladí naši takú lásku.

Tí tu nie sú, hej?

No jeden tu je, chlapec tu je, dievča tu nie je. A veľmi by sme im radi zahrali na ich svadbe.

Sú povedzme v Nesluši nejaké zosobášené páry, z ktorých obidvaja hrávali v tomto súbore?

Nie, boli také nádeje, ale sa to rozpadlo a nie. Ale tuto už vkladáme veľkú nádej do toho, že to prvé manželstvo vyjde zo súboru.

Hráč na klavíri sa volá klavirista, hráč na husliach je huslista, hráč na mandolíne je čo? Mando…, čo?

• Tak asi mandolínista, nie?

Mandolínista, áno.

Máte medzi Vami aj prvého mandolínistu?

Môžeme povedať tak, že prví sú tí, čo hrajú na elektrických mandolínach, pretože tie veľmi dobre počuť, sú zvýraznené. Tak to sú tí najlepší, tí, ktorí hrajú na elektrickej mandolíne, sú tí najlepší.

Hovoríte o sebe, že ste netradičné hudobné teleso. Viete o podobnom telese na Slovensku alebo niekde vo svete?

• Poznáme tamburášsky súbor zo Studénky. Oni sú spoza hraníc, ale sme si viac tak príbuzní, pretože oni majú síce iné mandolíny, ale dá sa povedať, že sú to mandolíny. (smiech) Ja neviem, ako to mám povedať.

Na Slovensku nepoznáme žiaden taký súbor. Hrali sme v Prievidzi, moderoval to tam Braňo Ondruš a ja som povedala, že máme veľkú trému, lebo že sme ešte pred moderátorom takýmto z televízie nehrali. A on povedal, že on ešte nikdy nemoderoval mandolínový súbor. Tak zrejme na Slovensku nie je mandolínový súbor.

Prípadne ak je, tak nech sa Vám ozve.

To by sme boli veľmi radi, keby sa nám ozval. Ale detský, pretože títo tamburaši zo Studénky, to sú dospelí.

(Hláste sa!)

Existujete 15 rokov a máte už na svojom konte dva CD-albumy. Kedy ste ich nahrali a čo je na nich?

• Prvé CD bolo v 98-mom a je to vlastne taká zmes klasiky a ľudových piesní, toho nášho repertoáru.

To druhé CD, to je čerstvejšie?

• To už sú obohatené pesničky, už zase ďalšie, novšie, tiež klasika, ľudovka sa tam nájde aj valčík.

Chystáte nahrávanie tretieho nosiča?

• No najradšej by sme spravili nejaké vianočné CD-čko.

Ako dlho Vám trvalo nahratie toho druhého albumu, kto si na to spomína?

• Piatok, sobota, nedeľa.

Za tri dni ste nahrali 45 minút muziky?

• Áno.

Pätnásť skladieb za tri dni, išlo to ľahko?

• Ani nie, keďže bolo treba osobitne nahrať doprovod a mandolíny a potom to zladiť, takže to nebolo ľahké.
• Spev sa nahrával v štúdiu.

Hrali ste už so skutočne mnohými, rôznymi súbormi, boli to spevácke zbory, folklórne súbory, dychové kapely a dokonca ste účinkovali aj v jednom programe so skupinou Gladiátor.

• Áno, je to pravda, boli sme so skupinou Gladiátor. Ja som hral na ich bicích, len činely som si nahodil svoje vlastné.

Zážitok?

• Áno, boli to odlišné bicie a dalo mi to veľa skúseností.

Žiarinka je dosť veľký súbor. Stalo sa už niekedy, že ste prišli niekam hrať a to pódium bolo také malé, že ste museli zredukovať počet hráčov?

• No keď sme hrali v hoteli v Terchovej, tak sme museli pár hráčov nechať teda bokom, ktorí nehrali, lebo naozaj tam bolo málo priestoru, tak sme sa tam všetci nezmestili.
• Na jednom letnom festivale v Nemecku dokonca jedna so stoličkou spadla z javiska.

V Nemecku sa nám stalo, že v deň, ako sme pricestovali, poobede sme mali koncert a pokiaľ moderátor rozprával, tak varhanista zaspal za varhanmi.

Asi nerozumel po Nemecky.

Tak myslím si, že to bolo od únavy. Alebo ho unavovalo to, čo tam o nás rozprávajú.

Dobre, čiže málo miesta na pódiu, ďalej som sa vo Vašej kronike dočítal, že raz po Vás dokonca neprišiel autobus na nejaký koncert. Čo ešte iné dokáže alebo dokázalo Žiarinku ohroziť?

(Čujme.)

• Išli sme hrať do kostola a bubeník zistil, že si zabudol paličky, tak z najbližšieho kríka olamoval konáre. Pani, čo ich videla, začala kričať na políciu.
• Počas koncertu v Lietave nám vypadol prúd, čo ohrozilo aj varhany, a basgitaru. Ale bol to dôkaz toho, že nehráme na playback.

Čiže malé pódium, autobus, výpadok elektriny alebo neprinesené paličky k bicím, čo ešte môže ohroziť Žiarinku?

• Raz na jednom koncerte nás otravovali stále včely, a keď sme spievali, museli sme sa oháňať.
• Vietor nám odfúkaval noty.
• Počas skúšky, keď sme mali tu v kultúrnom dome, tak praskla žiarivka a potom tie črepiny padali na niektorých hrajúcich.
• Raz sa stalo, že harmonikár si zabudol v sklade harmoniku.
• Cez leto, keď hrávame vonku a slnko svieti veľa, tak nám rozlaďuje mandolíny.

Na tom Vašom webe je napísané, že Žiarinka má dokonca aj svoje motto.

• Mottom Žiarinky je: „Radosť rozdávaním rastie.“ Tak aj my keď koncertujeme, tak hudbou rozdávame radosť.